Poloninský kraj je bohatý na legendy a povesti, na mnohé démonické bytosti, o ktorých existencii sa rozprávalo z generácie na generáciu. Vďaka práci a zanietenosti etnografov sa mnohé zapísali a zachovali. Je čas zabudnutých démonov oprášiť. Lebo sú vzácnou súčasťou života a kultúry tohto regiónu.

Do povedomia návštevníkov Národného parku Poloniny sa doteraz dostali predovšetkým dve legendy – najznámejšie a jedinečné – o ochrancovi týchto hôr „Didovi Beskydovi“ a žene s kačacími nohami nazývanej „Pohan dievča“. Menej známou je legenda o drakovi „Zmijovi Veremijovi“. Celkom  do zabudnutia upadli poloninskí démoni, ktorí škodili alebo pomáhali miestnym Rusínom.

K najvýznamnejším démonickým bytostiam patril vládca prírodných živlov (čiernych mračien, búrok a krupobitia) „chmarnyk“. Ten ovládal mraky, ktoré podľa svojho uváženia spúšťal na polia. Od neho záležalo, či bude dostatok úrody alebo nie, či jej bude hojnosť alebo nastane  hlad. V Poloninách sa verilo, že ľad na krupobitie „chmarnyci“ kopali v potokoch nad dedinou Ruský Potok. Počas búrky sa odporúčalo ukryť sa pod liesku, pretože sa verilo, že lieska je pod ochranou samotnej Bohorodičky.

Duchom zeme bol „cmok“, ktorý žil v skalách. Mal veľkú silu a nemal rád hluk a rev. Vodným démonom bol „potopník“ známy tým, že topil ľudí. Žil vo vode, z ktorej vychádzal na breh rieky a usedavo plakal. Z lesných a poľných démonov najvýznamnejšími boli „rusalky“ a divé ženy „bohyňky“. Rusalkami sa väčšinou stávali utopené dievčatá. Nepriateľsky sa stávali k mládencom, ktorých lákali k sebe a topili ich. Najčastejšie sa zjavovali koscom, ktorí odpočívali pri ohni na lesných poľanách. Verilo sa, že žijú v jaskyni pri obci Jovsa vo Vihorlatských vrchoch a do Polonín prichádzajú cez Vlčí brod pri Uliči. Schádzali sa na vrchu Paporotnyj za Riabou skalou, kde si na Zelené sviatky (Rusaľa) varili odvary z bylín. Podľa legendy im tento ich odvar chceli čerti vymeniť za britký odvar z plodov vlčieho lyka (lykovec jedovatý) , koreňa nadragule (ľuľkovec zlomocný) a kvetov arniky. Keď s týmto jedovatým odvarom prechádzali čerti cez Riabu skalu na Paportnyj, zrazu zakikiríkal kohút v obci Močarne. Čerti stratili moc, hrniec im vypadol z rúk a celý odvar sa rozlial po skale a pestro ju sfarbil, preto sa odvtedy nazýva skala „riabou“ (pestrou, farebnou).

Najobávanejším a najcharakteristickejším démonom, typickým iba pre Poloniny, bola divá žena „perelesnyca“. Mala veľkú hlavu, veľké zuby, strapaté ryšavé vlasy, dlhé prsty s veľkými nechtami, ovisnuté veľké prsia a celá bola odetá v bielom. Z nej mali strach predovšetkým ženy v období šestonedelí. Unášala rodičku, ktorá nebola po cirkevnej vádzke (cirkevná očista šestonedieľky). Stačilo, aby v uvedenom období vyšla z domu na dvor. Najčastejšie však vymieňala nepokrstené deti. Vymenené  dieťa sa nazývalo „peremiň“ a bolo považované tiež za démona. Obyčajne bolo znetvorené a rodine prinášalo biedu a nešťastie. Perelesnyca údajne zabíjala i ľudí, ktorí náhodne prechádzali lesom, obyčajne popri vysokých jedliach, v korunách ktorých najčastejšie sedávala. V tunajších lesoch žili vlkodlaci, ktorých miestni nazývali „vova“. Rodičia často strašili deti, že ak nebudú dobré, tak ich vezme vova. Zabudnutým démonom je ohnivý muž „bokorvan“. Podľa pamätníkov je v matrike obce Kolbasov údajne záznam o úmrtí z 19. storočia, ktoré spôsobil bokorvan.

Človek, ktorý zjedol nočného motýľa – moru pivničnú (Scoliopteryx libatrix) – sa stal démonom „potemrjak“. Z uvedeného dôvodu sa neodporúčalo jesť po tme. Tento démon má pocit neutíchajúceho hladu, preto musel stále jesť. V chotári poloninských obcí mohol človek natrafiť na ducha nemanželského dieťaťa, usmrteného vlastnou matkou, ktoré sa dožadovalo krstu – na „poterča“. Verilo sa, že žena, ktorá porodila takéto dieťa, prinesie do obce živelné nešťastie. Aby sa predišlo búrkam a krupobitiu, tieto prespanky čepčili cirkevní hodnostári – kantori – archaickým spôsobom, napr. na chotárnej hranici na ceste medzi obcami Zboj a Nová Sedlica.

Priadkam pradúcim z nedele na pondelok sa zjavovali nahé dievčatá s dlhými žltými vlasmi „nediľčatá“, ktoré tancovali a spievali, domáhajúc sa utkaných košieľok. V obci Topoľa sa prihovárali slovami: „Prišli zme tu nediľčatá, by ste nam dali košulčata, my holi“. Zjavovali sa zvlášť počas sviatkov sv. Varvary (4.12) alebo Savy (5.12), kedy boli zakázané všetky ručné ženské práce (priasť, tkať, šiť, prať). Okrem toho sa vtedy nesmelo ani navíjať priadzu, aby nespôsobili chorobu oviec. Jedna povesť hovorí o tom, že za porušenie zákazu pradenia skamenela dievčina s ovcami na vrchu Rawka pri Kremenci. V Poloninách je známa i maska „Varvary“ s veľkými vyrezávanými zubami z kvaky, ženskou obtrhanou spodničkou a šatkou na hlave, ktorá sa zjavovala na priadkach v kudelnej chyži na Mykolu (sv. Mikuláš). Paralelou Varvary u Slovákov je Lucia. Obdobné ochranno – magické úkony konané na Luciu sa u Rusínov praktizovali iba na Zelený štvrtok (Strastnyj četver) a predovšetkým v deň sv. Juraja. Bosorky boli najaktívnejšie v deň prvého výhonu dobytka na pašu.

K užitočným démonom patrili ochrancovia domu – „domový had“ a „domáci škriatok“. Z mladosti si pamätám, ako sme sa vyhýbali lokalite zaniknutej obce Smerekovica, kde údajne žili „domové hady s korunkou“. Hady prinášali ľuďom dobro i zlo. Za dobré sa považovali domové hady totožné s domácimi škriatkami, ktoré ochraňovali ľudské obydlia a podľa ľudových predstáv sa zdržiavali pod prahom domu. Prah bol kultovým miestom, s ktorým je spätých mnoho povier a magických úkonov. V Topoli na prahu novopostaveného domu odtínali hlavu kohúta, aby si udobrili duchov. Pohrebný zvyk trikrát udierať truhlou o prah bol akousi poslednou rozlúčkou nebožtíka s domovom  bez akéhokoľvek návratu. Domový had sídlil najčastejšie v zákutiach pod alebo za pecou. Ľudia sa snažili získať náklonnosť domového hada pomocou mlieka. Zo zeme hady vychádzali na Juraja a na sviatok Povýšenia kríža (Zdvyhy) sa schovávali do zeme. Hady zároveň považovali za jeden zo zdrojov na získanie peňazí. V deň sv. Juraja, keď človek paličkou rozohnal žabu a hada, ktoré sa navzájom hrýzli, tak táto palička  začala mať divotvornú moc a nazývala sa „ščastlyva palyčka“. Poniektorí dedinčania vedeli ovládať rôzne zmije a hady, pričom ich zaklínali slovami tak, že ich počúvali a na príkaz sa stavali nehybnými alebo zmizli. Najznámejším zaklínačom hadov v Poloninách bol Vasiľ Jackovič z Príslopa, o ktorom svojho času písal hostovický žurnalista Gejza Petrašovič (1871 – 1908).

Významné miesto v ľudovej demonológii zaujímal domáci škriatok „čortik – spomučnyk“, ktorý bol považovaný za patróna rodiny, domova a majetku. Pod vplyvom kresťanstva sa pôvod domáceho škriatka začal spájať so zlými vlastnosťami zlého ducha a tak ho nazývali „čortyk“.

Človek si ho zabezpečil tak, že nosil pod ľavou pazuchou malé kuracie vajce bež žĺtka, tzv. čortové vajce – znosok (záprtok) počas 9 dní. Za uvedené obdobie nesmel jesť slané jedlo, umývať sa, modliť sa, prežehnávať sa a do postele si musel líhať obutý. Pri splnení všetkých týchto podmienok sa z „čortovoho vajca-znoska“ vyliahol malý čertík „čortyk“, ktorý v tom okamihu žiadal od gazdu akúkoľvek prácu. Videl ho iba ten, kto ho vyliahol z vajca. Podľa príkazu majiteľa mu nosil peniaze, potraviny, rúbal drevo, hnal a pásol dobytok. Vo všeobecnosti ten, kto priviedol na svet čertíka sa stal bohatým gazdom, avšak iba dovtedy, pokiaľ  mu neúmyselne neurobil niečo naprotiveň. Vtedy sa z neho stal zlý čertík, ktorý mu začal škodiť. Gazda sa ho mohol zbaviť iba tak, že mu dal vyprať čiernu ovčiu vlnu, aby zbelela. To čertík nedokázal, preto sa rozhneval a od zlosti ušiel z domu. V dome sa čertík zdržiaval na povale za „slipym komínom“ (zachytávač iskier na pôjde), kde mu nosili neposolené a nepožehnané jedlo. Na Štedrý večer (Sjatyj večur) mu tam dávali sedem pirohov.

„Slipyj komin“ (Topoľa).

Pri peci v dome mal svoje miesto démon „necjuch“, ktorý gniavil ľudí v spánku. Na hlave mal údajne čiapku červenej farby, v ktorej si uchovával svoju démonickú silu. Človeka priľahol počas sna, následkom čoho mu tŕplo telo, drevenelo, zastavovalo sa dýchanie a človek nebol schopný sa ani trochu pohnúť. Takého démona v Stakčíne spomína v svojich pamätiach i rusínsky buditeľ Alexander Duchnovič.

V súvislosti s epidemickými chorobami ako týfus, cholera a mor ako démonická bytosť smrtky vystupuje „kolera“, ktorá mala ženskú podobu, oblečená bola do potrhaného odevu bielej farby. Pred cholerou sa v minulosti ľudia v Poloninách chránili živým ohňom (novyj vhyň). Zapaľovali ho pred dedinou archaickým spôsobom, a to ručným trením dreva. Najdlhšie sa tento zvyk zachoval v obci Ruský potok. Pod vplyvom týfovej horúčky vznikla predstava o démonickej bytosti „hluške“, ktorá chodila s veľkým dreveným kladivom. Koho ním udrela do hlavy, ten onemocnel a vypadali mu vlasy. Démon, ktorý určoval  čas úmrtia človeka, sa nazýval „minutník“.

Smrť hriešneho človeka, na dušu ktorého čaká čert (Ruská Bystrá).

Za zvlášť nebezpečného sa považoval mŕtvy – upír. V Poloninách sa označoval termínom „nelapšij“. Predpokladalo sa, že má dve duše a dve srdcia. Verilo sa, že po smrti škodí ľuďom a dobytku vyciciavaním krvi. Títo démoni sa schádzali na hrebeni Nastasu na pomedzi troch chotárov – veľkoberezňanského, zábroďského a uličského. Tam sa pasovali, ktorý z nich je silnejší, pričom medzi sebou komunikovali nezrozumiteľnou rečou. V obciach Starinskej doliny sa verilo, že ak má muž pohlavný styk so ženou v čase menštruácie, tak sa narodí dieťa s dvomi srdcami, z ktorého sa stane upír.

Chotárna hranica medzi Ruským Hrabovcom, Dúbravou, Šmigovcom a Hrabovou Roztokou – miesto stretávania sa čertov.

Osobitnú skupinu démonov tvorili čerti „čort – pekelnyk“ so svojim negatívnym postojom k človeku.  Predstava o čertovi, prvotne ako neposlušnom anjelovi, našla svoj odraz na ikone Posledný súd (Strašnyj sud), kde je často zobrazovaný s krídlami. Na nej čerti v pekle mučia hriešnikov: zbojníkov, zlodejov, závistlivcov, pijakov, nemilosrdných pánov, hazardných hráčov, krčmárov, mlynárov, vrahov, čarodejnice, cudzoložníkov atď. Sú medzi nimi aj dedinskí oráči, ktorí preorávali medze alebo vyšli do poľa orať v zakázanom čase – cez významné cirkevné sviatky, ako napr. Veľká noc, po čom sa prepeadli pod zem. Spolu so zapriahnutými volmi a pluhom ich do pekla viedli čerti. Takéto lokality miestni nazývali „Utova“ a následne sa tam vytvárali bažiny.  Pod týmto názvom ich nachádzame v k.ú. Smolník, Topoľa a v prípade Zboja má lokalita názov „Novosilske Bahno“.

Ikona Posledný súd (Nová Sedlica).

Charakteristickou črtou čerta bola červená farba odevu (čiapka a nohavice), chlpatosť, rožky, kopyto a chvost. Za najaktívnejšieho sa čert považoval v nočnej hodine až do toho času, kým prvýkrát nezakikiríkal kohút. Čert bol podobne ako človek považovaný za smrteľného, mohol doň udrieť blesk, po čom sa hneď rozlial na kolomaž. Preto sa počas búrky  neodporúčalo skryť pod takým stromom, pod ktorým mal úkryt čert: pod sosnou – čort s chvostom, pod hruškou – čort s puškou, pod hrabom – čort s korabom, pod jalovcom – čort s palicou a pod bukom – čort s drukom. Pred čertami mala miestnych chrániť magická rastlina „trojzrad“, ktorú posvätenú zašívali do posteľnej bielizne.

Dievčatá zberajúce jánske byliny (Ruské).

Miestni verili, že ak pri pohrebe zlého človeka zúrila búrka, tak to bolo znakom toho, že sa na nebožtíka tešili čerti, ktorí odnesú jeho dušu do pekla. Verilo sa, že silný vietor spôsobovali čerti tým, že tancovali a nazývali ho „čortová svaďba“. V našej rodine v Topoli sa tradovalo, že dedov strýko údajne hral na takejto čertovej svadbe. Pomerne známe sú rozprávania z Uličskej doliny o sporoch gazdov s čertami o úrode, pričom sa to riešilo stávkou medzi nimi o to, kto príde na krajšom koni. Čert, ktorý požičiaval peniaze, sa nazýval „vinkľus“. Verilo sa, že takéto čertove peniaze sa po splatení vracajú naspäť svojmu majiteľovi.

Miestom, kde sa schádzali čerti, boli chotárne hranice a krížne cesty. Najznámejšou boli štyri hranice medzi obcami Ruský Hrabovec, Hrabová Roztoka, Šmigovec a Dúbrava alebo trojhranica medzi Starinou, Pčoliným a Ostružnicou so zázračným Ratkovým studnikom. Na krížnych cestách sa preto stávali božie muky na ochranu pred zlými silami, tzv. „rozpjatja“.

Bosorky, bosorkaňe alebo vorožile sa považovali za veľmi nebezpečné. Na rozdiel od démonov boli spojené s konkrétnymi ľuďmi. V 17. storočí sa vyskytoval ich starodávny názov „molokohubnycja“ (ničiteľka mlieka), ktorá sa zobrazovala na ikone Posledný súd (Strašnyj sud) ako nahá žena kojaca hady. Tie vydájali a znehodnocovali mlieko z cudzích kráv. Pre chudobného človeka to znamenalo veľké nešťastie, nakoľko bolo mlieko často jeho jedinou potravou. Pre odoberanie mlieka existovali rozličné bosorácke praktiky. Podľa uličskej povery na Zvestovanie (Bohojavlenije) alebo na sv. Juraja bosorky zbierali tzv. brudky (piesok, hlinu z kravských stôp), či už vo vode alebo na krížnych cestách. Mlieko odobraté kravám bosorkami bolo možné prinavrátiť pomocou magickej rastliny „navratnyk“. Bosorky sa dobe vyznali v rôznych bylinách, tzv. „bosorske ziľa“, pomocou ktorých rovnako vedeli škodiť aj statku. Žene, ktorá sa nevyznala v bylinách, zasa poradili zbierať tzv. „haďače ziľa“ (hadie byliny), ktoré jej do domu pritiahli hady.

Bosorka na ikone Posledný súd (Ruská Bystrá).

Z domu bosorky vychádzali cez pec, tzv. cifkou a lietali na „terlici“, ktorým sa lámalo suché konope.  Známym miestom ich stretávania na Uličskej doline bola Riaba skala a na Ublianskej doline most na rázcestí medzi Ladomírovom, Klenovou a Ubľou. Za mimoriadne intenzívnu sa považovala bosorácka činnosť na sv. Juraja, čiže v deň prvého výhonu dobytka na pašu. Z uvedeného dôvodu v tento deň pastieri po návrate dobytka z prvej jarnej paše vykonávali rôzne úkony proti bosorkám. V Stakčíne na seba navešali kravské zvonce a behajúc po dedine vykrikovali: Korovy do sela, bosorky do Dila!. V Uličskom Krivom zasa pastieri z jelšovej kôry vyrábali trúby –  trembity – a trúbiac chodili po dedine a odháňali bosorky. Regionálnou zvláštnosťou bolo ozdobovanie nábytku a dverí do stajne krížom z kvasu na „babskyj svjatyj večur“ (18. 1.) proti bosorkám.

S konkrétnymi ľuďmi boli spojení i ľudia, ktorých označovali ako „krutyľnyk“. Ten magickými úkonmi vedel k sebe povetrím prikrútiť – privolať človeka z veľkej diaľky. Obyčajne takto privolali ženám domov muža z Ameriky, dievčaťu jej milého alebo dokonca i mŕtveho z hrobu.  Schopnosti krutyľnyka mala dokonca i Pohan dievča, ktorá k sebe prikrútila svojho milého z vojny. Ten sa k nej vrátil na koni, ale už bez hlavy, nakoľko ho privolala v čase, kedy už bol mŕtvy a s odseknutou hlavou.

Patrím ku generácii, ktorá vyrástla v Uličskej doline a v detstve ešte zažila živé rozprávania o démonoch, čo vo mne vtedy vyvolávalo  prirodzený strach a rešpekt pred nimi. Hoci som medzitým na mnohé príbehy o nich zabudol, vďaka neúnavnej práci etnografov si ich dnes môžeme znovu pripomenúť.

Spektrum démonov, ktoré sa zachovali v pamätí ľudí v Poloninách, je fascinujúci. Dlho sa tu totiž zachovali archaické spôsoby života a kultúry, ktoré v iných častiach Slovenska už dávno predtým zanikli, preto ich tu dokumentovala celá rada etnografov. Práve táto archaickosť by mohla byť zaujímavou z pohľadu návštevníka Národného parku Poloniny a môžeme ju chápať ako príležitosť pre jeho rozvoj.

Text a foto: Miroslav Buraľ