Vrch Príkry nad Novou Sedlicou nepatrí medzi ciele turistov Národného parku Poloniny. Na  jeho vrchole sa nachádza vysielač a nevedie tu žiaden turistický chodník. Jeho úpätím prechádza zelený turistický chodník, ktorý ho obchádza až do Sedla pod Príkrym a následne vychádza na hlavný karpatský hrebeň.

Od tohto chodníka sa odkláňa stará gazdovská cesta, ktorá vedie priamo na vrchol Príkreho, ktorý sa nachádza v nadmorskej výške 953 m n. m. Kto by sa po nej vydal, zistil by, že názov tohto kopca je príznačný svojmu názvu. Je skutočne strmý, teda „príkry“.

Na úpätí Príkreho sa dodnes zachovali torza niekdajších rozsiahlych horských lúk. A práve na nich bol v roku 1952 zriadený salaš, ktorého iniciátorom bol vtedajší vedúci polesia v Novej Sedlici, lesník Ján Holbus. Za uvedenú aktivitu si u miestnych vyslúžil prezývku „bača z Liptova“.  Ovečky z tohto salaša prepásali okolité stužické lúky.

Nebol to hocijaký salaš, pretože sa tu ako na poslednom salaši na Slovensku používal signalizačný nástroj trembita. Na nej bača najčastejšie „trembitoval“ rusínsku bačovskú pieseň „Tatuňu tatuňu“ (Otče môj, otče môj). Trembitu napokon v roku 1961 kúpili a dnes je súčasťou stálej expozície Slovenského národného múzea – Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku.

Po výstavbe ovčinca v obci Nová Sedlica, salaš na Príkrom zanikol a dnes jeho miesto symbolicky pripomína iba stará jedľa. Hoci sa tu už ovečky nepasú, môže nás tešiť, že sa do Novej Sedlice vrátila trembita, jej verná kópia. Nielen, že sa vrátila, ale začalo sa tu znovu „trembitovať“, a to prostredníctvom členov miestneho Folklórneho súboru  Ľude spud Beskyda.

Na historických fotografiách (70. – te roky 20. stor.) môžeme vidieť ako vyzerali v minulosti lúky na Príkrom s výhľadom na masív Stinskej a porovnať ich so súčasnosťou.

Text a foto: Miro Buraľ