Majestátny masív Stinská sa nachádza na slovensko-ukrajinskej hranici. Je súčasťou Národnej prírodnej rezervácie Stinská, vyhlásenej v roku 1986 na výmere 90,78 ha, v katastrálnom území obce Zboj. Pýchou chráneného územia je okrem iného aj výskyt iskerníka karpatského – východokarpatského endemitu, ktorý rastie na Slovensku iba v tejto lokalite.

Národný park Poloniny sa o masív Stinská delí so susedným Užanským národným prírodným parkom (takmer rovným dielom). Má tvar kopyta. Začína na Ukrajine, lemuje ho rieka Uh a končí pri Uliči – spádovej dedine Uličskej doliny. V rámci dobrých susedských vzťahov sme sa o jeho najvyšší vrch spravodlivo podelili – leží na slovensko-ukrajinskej hranici, vo výške 1 092 m n. m., v časti s bohatými skalnými útvarmi. Tie ukrývajú tzv. pseudokrasové jaskyne – nekrasové jaskyne, ktoré nemajú kvapľovú výzdobu a vznikajú prevažne v skalných puklinách. Práve jednou z nich, nazvanou Kňahyňa (podľa neďalekej dediny na Ukrajine), vedie štátna hranica. V minulosti na atraktívne miesto stinských skál viedla 12-km turistická trasa z obce Kňahyňa. Túto informáciu prezrádza turistický sprievodca po Československu z roku 1937: „..romantické scenérie skalní s malými jeskyněmi na hřebenu Stinky..“. Dostať sa k nej v súčasnosti nie je jednoduché, jej prístupový otvor sa nachádza u susedov. Podľa údajov kolegov z Užanského národného parku má jaskyňa Kňahyňa dĺžku 30-35 m a výšku 2-2,5 m. Nazrieť do časti týchto jaskynných priestorov sa podarilo aj slovenskej expedícii v roku 1992 (Buraľ, Rieser, Gerboc). Vstupnú časť jaskyne charakterizuje väčší otvor do podzemia. Zavalený je balvanmi a prúdi z neho výrazne studený vzduch. Ide o najvýchodnejšiu slovenskú pseudokrasovú jaskyňu.

Stinské skaly sú tajomným a atraktívnym miestom, ťažko prístupným a odjakživa opradeným mnohými legendami. Medzi dedinčanmi sa dodnes traduje, že v ich útrobách sa ukrývali zbojníci. V kronike obce Zboj je Štefanom Kočanom zaznamenané: „Na vrchu Stinská bývali zbojníci a mali tam jaskyňu. Ešte aj dnes je tam stopa po nich, je tam diera, ale nikto sa dnu neopováži, pretože ten vchod je na ruskej strane hranice a diera na československej strane.“

Do tohto „adrenalínového“ prostredia Stinskej vsadil dej jednej zo svojich rozprávok aj Michal Pustaj – najznámejší rozprávkár Polonín, rodák dediny Zboj. Vo svojom príbehu „Ako Kudloš Janoš bol psom“, ktorý zapísal etnograf Vladimír Hnatjuk z Ľvova v roku 1896,  hovorí: „Idú pustými lesmi k jednej skale. Pod skalou diera. Pes ich dočkal pod tou skalou pri diere. Oni ostali tam, pes vošiel do zeme, do diery. Vytiahol zahryzeného diabla. Pozerá kočiš i pán, čo to za čudo, hlava i vlasy, také ako žena, nohy dlhé, zdola ako bočka!“ Práve meno tohto jednoduchého roľníka s veľkým rozprávačským talentom nesie jedna zo stinských jaskýň na slovenskej strane masívu  – Pustajova jaskyňa. Nachádza sa pri Bystrianskom potoku. A keďže okolité kopce a ukryté legendárne miesta najlepšie poznajú miestni obyvatelia, práve oni na ich existenciu upozornili prvých prieskumníkov a bádateľov. Za tieto objavy najväčšie zásluhy patria Mirovi Buraľovi (terajšiemu riaditeľovi NP Poloniny).  Rozhovory s pánom Dovhunom zo Zboja ho priviedli k malej štrbine v skalnom previse, z ktorej vylietavali netopiere. Táto skutočnosť zaujala aj známych zoológov – Danka, Matisa, Pjenčáka a nášho Štefana Pčolu. V lete v roku 2000 natiahli siete a výsledok bol prekvapivý:  za jednu noc odchytili 93 netopierov 11 druhov. Druhová pestrosť i početnosť vypovedali o tom, že nenápadná štrbina ukrýva rozsiahlejšie podzemné priestory. O tri roky neskôr bol tento predpoklad potvrdený. Expedícia v zložení Buraľ, Reiser a Gerboc úzku štrbinu prekopala a prenikla do vzdialenosti 13,5 metra.

Unikátny masív Stinskej prilákal v roku 2004 ďalších nadšencov – speleológov (Ducár, Holúbek) sprevádzaných Mirom Buraľom. Odhalený bol úžasný priestor v dĺžke 127 metrov. Skvelý objav bol pripísaný Petrovi Holubekovi z Liptovského Mikuláša. Jaskyňa dostala meno po Jánovi Ďakovi – poslednom kočišovi grófa Rudolfa Szerenyiho zo Zboja. Keďže jaskynné priestory sú obľúbeným útočiskom netopierov, aj túto novoobjavenú lokalitu navštívili zoológovia, členovia Spoločnosti pre ochranu netopierov (Pjenčák, Danko) a prišli s ďalšími údajmi: v novembri v roku 2004 tu napočítali 44 netopierov 4 druhov, v decembri v roku 2008 tu bolo 122 netopierov 4 druhov (podkovár malý, netopier veľký, ucháč svetlý, netopier fúzatý). K bádateľom jaskynných priestorov sa pripojili aj jaskyniari zo susedného Poľska.

Fotogaléria z expedície poľských speleológov do Ďakovej jaskyne (Kapturkiewicz, Poľsko)

Navštíviť masív Stinskej a „zažiť“ jaskynné priestory – takéto lákadlo ponúkal aj program geologickej sekcie počas XXXIV. Východoslovenského tábora ochrancov prírody v Novej Sedlici v roku 2010. Exkurziu absolvovalo 13 účastníkov. Samozrejme, pod odborným dohľadom – boli nimi členovia Slovenskej speleologickej spoločnosti SPELEO ROŽŇAVA. Vybrať sa do týchto málo prebádaných skalných zákutí si vyžaduje nielen poriadnu dávku odvahy a fyzickej zdatnosti,  ale tiež jaskyniarsku výstroj – kombinézy, prilby, čelovky – to všetko, spolu so sprievodcovstvom, priatelia z Rožňavy ochotne poskytli. Zážitok zúčastnených bol veľký. Po absolvovaní prieskumu Pustajovej jaskyne nasledoval zostup do najväčšieho poloninského jaskynného priestoru – do Ďakovej jaskyne. Po prejdení úzkeho vchodu sa medzi obrovskými balvanmi otvorila priestranná sála. Zaujímavosťou bolo spozorované guáno – netopierí trus. Po vyjdení na „Božie svetlo“ pozornosť pútal zlatistý prášok na rukách účastníkov expedície. Prvotná eufória z nájdenia zlata sa rozplynula pri poznaní, že ide o uvoľnenú sľudu z pieskovca, ktorým je jaskynný priestor tvorený. O svedectve bojoch počas 1. svetovej vojny aj v tomto území prehovorila nájdená munícia (nábojnice s rokom výroby 1914). Je pravdepodobné, že jaskynné priestory využívali  aj vojaci v ťažkých časoch ako úkryt.

Účastníci exkurzie v Ďakovej jaskyni počas XXXIV. Východokarpatského tábora ochrancov prírody (M. Buraľ).

Posledná návšteva Ďakovej jaskyne sa konala nedávno, začiatkom marca tohto roku. V sprievode zoológa národného parku RNDr. Jozefa Štofíka, PhD. ju navštívila dvojica členov zo Spoločnosti pre ochranu netopierov – RNDr. Peter Pjenčák (tiež pracovník Zemplínskeho múzea v Hanušovciach) a Martin Danilák . Po niekoľkohodinovej prehliadke jaskynných priestorov priniesli aktuálne výsledky sčítania: 219 netopierov 6 druhov:

Podkovár malý (Rhinolophus hipposideros)                – 110 ks

Podkovár veľký (Rhinolophus ferrumequinum)          – 17 ks

Netopier veľký (Myotis myotis)                                       –  87 ks

Netopier brvitý (Myotis emarginatus)                           – 2 ks

Netopier vodný (Myotis daubentonii                             – 2 ks

Ucháč svetlý (Plecotus auritus)                                      – 1 ks

Ako povedal Peter Pjenčák, prekvapením bol vysoký počet podkovára veľkého, ktorý bol v týchto jaskynných priestoroch zaznamenaný po prvý krát, tiež zvýšený nárast počtu netopiera veľkého.

Množstvo líščích stôp vôkol nám pripomenulo, že prítomnosti netopierov v stinských skalách sa tešíme nielen my, ale i hrdzavá obyvateľka týchto lesov. Určite nejeden operený cicavec skončil na jedálnom lístku jej líščej rodinky. Ale potravový reťazec v prírode – to je už iný príbeh.

Text: Iveta Buraľová