Prírodná rezervácia Borsučiny bola vyhlásená za maloplošné chránené územie v r. 1993 na výmere 83,72 ha  v k. ú. Ruský Potok, Uličské Krivé a Zboj  na ochranu pôvodných lesných ekosystémov pralesovitého charakteru na členitom bralnatom reliéfe cisnianskych vrstiev flyšového pásma. Nachádza sa na západných svahoch Veľkého Bukovca. Zahŕňa vrcholové a podvrcholové časti horského chrbta, medzi vrchmi Veľký Bukovec a Vyšná Brackaňa. Nadmorská výška územia je 690 – 985 m n. m.

Geologický podklad tvoria tzv. cisnianske vrstvy flyšového pásma dukelskej jednotky, čo je vlastne pieskovcový flyš s lavicami pieskovcov značnej hrúbky a slabo vyvinutými vrstvami ílovcov. Územie má svahovitý, mierne zvlnený reliéf. Svahy sú miestami so sklonom až 45°, takže keď sa tu človek pohybuje, ide obrazne „po štyroch“. Na viacerých miestach rezervácie vystupujú nad povrch mohutné zlepencové a pieskovcové bralá, balvany a skaly.

Názov rezervácie je odvodený od lokálneho historického zemepisného názvu Borsučiny, ktorý zrejme súvisí so zvýšeným výskytom jazveca v tejto oblasti. Etymologický pôvod slova borsuk,  pochádza z turkických jazykov, a znamená pomenovanie pre jazveca. Tento pojem sa stal súčasťou aj rusínskeho slovníka. Z analýzy 48 brlohov lokalizovaných v Národnom parku Poloniny (Macejka V., Štofík J., 2017) vyplynulo, že jazvec na založenie brlohov preferuje miesto pod skalami, balvanmi, v zosuvových oblastiach, najmäv strmých svahoch (31° – 48°),pričom uprednostňuje lokality v nadmorskej výške 570 – 740 m n. m., vo väčšej vzdialenosti od ľudských sídel a hlavných ciest. Jazvec má teda v rezervácii ideálne podmienky na založenie brlohov, o čom aj svedčia znaky jeho prítomnosti a aktivity pri našich priebežných návštevách rezervácie.

I keď na prvý pohľad sa zdá byť geologický podklad flyša jednotvárny, zaujímavá a vzrušujúca je genéza jeho vzniku a geologického vývoja. Územie PR Borsučín je okrem geologickej minulosti,navyše bohaté na vizuálne atraktívne skalné útvary. Tieto skalné útvary predstavujú  geomorfologické formy reliéfu, ktoré sú výsledkom procesov dávnej i súčasnej svahovej modelácie, erózie, zvetrávania, tektonických pohybov a štruktúrnych zlomov.Sú predmetom mapovania významných abiotických javov, pre ktoré predstavuje PR vďačný predmet výskumu.

Príklad triednika, podľa ktorého sa mapujú významné abiotické javy v chránených územiach – Triednik abiotických javov

Územie PR Borsučiny je územie bohaté na výskyt svahových porúch  – blokových zosuvov. Tvoria ich svahy, ktoré v geologickej minulosti podľahli gravitačnému pretvoreniu, čiže boli tu vhodné podmienky – zvetrávanie horniny, narušenie stability, kolísanie teplôt a veľký sklon svahu, a pôsobili tu činitele – gravitačná a slnečná energia, vplyvom ktorých došlo ku geologickému procesu vplyvom gravitácie, tzn. mechanickému posunu, či pohybu horninového materiálu v smere spádnice  –  opadávaniu, rúteniu, plazeniu, či zosuvom. Zrútenie zvetraného povrchu svahu tu prebiehalo predovšetkým vo forme postupného opadávania úlomkov (skalných blokov), i keď dochádzalo aj k masovému veľkoplošnému skalnému rúteniu. Produkty týchto procesov sú akumulované na svahoch, výsledkom toho sú v PR Borsučiny prítomné blokoviská (periglaciálne kamenice) a suťové polia. Tržné plochy blokových zosuvov tvoria výrazné skalné steny, ktoré sú zaujímavým spestrením povrchu v PR Borsučiny.

Blokoviská a suťové polia vznikli účinkom pôsobenia mrazového zvetrávania, procesmi zamŕzania a rozmŕzania hornín v ľadových dobách pleistocénu. V ľadových dobách boli takéto podmienky bežné aj u nás v nižších polohách pohorí, kotlinách, dokonca i nížinách. Snežná čiara (čiara nad ktorou sa po celý rok udržuje sneh v tuhom stave) bola v tom období o 1 000 až 1 200 m nižšie ako v súčasnosti. Naše územie sa nachádzalo medzi dvoma kontinentálnymi ľadovcami, jeden sa tiahol z JZ od Álp a druhý zo SZ zo Škandinávie. Panovala tu studená subarktická klíma, bol prítomný permafrost (trvale zamrznutá pôda). Slovensko sa v tých dobách nachádzalo v cca 270km medzere medzi týmito ľadovcami. V tom období prebiehalo intenzívne mrazové zvetrávanie skál a ich rozpad a rútenie, kde na to bol vhodný geologický podklad a sklon. Následkom stabilizovania klímy v holocéne (v podstate ustálenie klímy na súčasnú), sa degradoval permafrost a vznikli hlboko založené blokové zosuvy. Blokoviská vznikali mechanickým rozpadom hornín na veľké bloky, ktoré sa niekedy v rôznej miere premiestňujú po svahu smerom nadol. Blokovisko je útvar, ktorý vznikol náhlym skalným zrútením svahu. Suťové pole vzniklo postupným zvetrávaním a rozpadom skalných stien a opadávaním zvetraných úlomkov (resp. skalných blokov) na strmých svahoch a ich premiestnením do nižších polôh gravitáciou. Tvorí ho sutina, ktorou označujeme hranaté úlomky hornín od veľkosti orecha až po metrové bloky. Svahovú plochu pokrytú z väčšej časti sutinou označujeme ako suťové pole. Väčšinou ide o plochu s rozlohou niekoľko desiatok až stoviek metrov, nepravidelného tvaru, v hornej časti je užšia, v spodnej sa rozširuje, v strede je mierne konvexná alebo konkávna. Stabilizované suťové polia môžu byť zarastené vegetáciou, často bývajú pokryté tzv. suťovými lesnými porastami.

Tieto lesné porasty v PR Borsučiny predstavujú roztrúsene a maloplošne sa vyskytujúce zmiešané lipovo – javorové sutinové lesy (prioritný biotop európskeho významu 9180, resp. v slovenskom systéme biotopov Ls4). Typické druhové zloženie týchto lesných porastov reprezentuje kompilácia (nielen) týchto typických druhov: javor horský (Acer pseudoplatanus), javor mliečny (Acer platanoides), jaseň štíhly (Fraxinus excelsior), lipa malolistá (Tilia cordata), lipa veľkolistá (Tilia platyphyllos), brest horský (Ulmus glabra), mesačnica trváca (Lunaria rediviva), či bažanka trváca (Mercurialis perennis).

Jedným z ďalších vzácnych biotopov, ktoré sa v rezervácii vyskytujú, je biotop európskeho významu Silikátové skalné steny a svahy so štrbinovou vegetáciou (8220, resp. Sk2). V PR Borsučiny je stav tohto biotopu európskeho významu sledovaný podľa požiadaviek smernice o biotopoch podľa stanovenej metodiky a frekvencie na trvalej monitorovacej lokalite, ktorá tu bola založená v r. 2014. TML v rezervácii je súčasťou siete 27 TML, ktorá je rozmiestnená na území celého Slovenska. Výsledky monitoringu budú slúžiť pre zabezpečenie cieľov smernice, najmä udržanie a zlepšovanie stavu tohto biotopu európskeho významu a podávanie pravidelných správ Európskej komisii (reporting).

Jedná sa o floristicky chudobné spoločenstvá, osídľujúce skalné štrbiny a skalné terasy. Pre tento biotop je charakteristické, že na skalách prevládajú porasty machov a lišajníkov. Machorasty v rezervácii podrobne zmapoval RNDr. Zdeněk Soldán, CSc., ktorý tu v rámci inventarizačného prieskumu zaznamenal výskyt 80 druhov machorastov, z toho 15 druhov pečeňoviek a 65 druhov machov. Iba z tejto rezervácie sú z Bukovských vrchov doposiaľ známe štyri kalcifilné druhy machov: Cirriphyllum reichenbachianum, Cirriphyllum tenuinerve, Platydictya confervoides, Cratoneuron commutatum. Typické druhy pre tento biotop, ktoré sa tu vyskytujú sú: z papraďorastov sladič obyčajný (Polypodium vulgare), slezinník červený (Asplenium trichomanes), z bylín štiavnička obyčajná (Acetosella vulgaris), mesačnica trváca(Lunaria rediviva), či horec luskáčovitý (Gentiana asclepiadea).

Pôvodné lesné ekosystémy pralesovitého charakteru v PR Borsučiny sa stali súčasťou jadrovej zóny lokality svetového prírodného dedičstva UNESCO „Staré bukové lesy a bukové pralesy Karpát a iných regiónov Európy“, vo vymedzení ktoré išlo do medzirezortného pripomienkovania dňa 12.09.2019 .

Návrh úpravy hraníc slovenských komponentov lokality svetového dedičstva UNESCO Staré bukové lesy a bukové pralesy Karpát a iných regiónov Európy

Admin