Starina – kedysi dedina, v ktorej pulzoval rušný život. Dnes modrá farba na mape s označením „vodárenská nádrž na pitnú vodu“. Svojim objemom (59,8 mil.m ²)najväčšia. Nielen na Slovensku, ale i v strednej Európe. Pitnou vodou zásobuje už 30 rokov viac ako 320 000 obyvateľov v 200 mestách a obciach. Stala sa vhodným riešením neúnosného deficitu pitnej vody v Prešovskom a Košickom kraji. Ale tiež citeľným zásahom do životov  3 463 obyvateľov v 7 dedinách (Starina, Ostrožnica, Zvala, Smolník, Veľká Poľana, Ruské, Dara), ktorí museli zanechať svoje domy, role, školy… Dialo sa tak pred 40 rokmi – od jari 1980 do jari 1986. Tak vznikla „nová“ vysídlená krajina, nad unikátnym vodným dielom.

Vodárenská nádrž (VN) Starina vznikla „za čias“ Chránenej krajinnej oblasti Východné Karpaty.Toto veľkoplošné chránené územie bolo zriadené v roku 1977 na výmere 65 900 ha (a 30 910 ha ochranné pásmo). O 20 rokov neskôr, v roku 1997 bolo územie rozdelené a prekategorizované, jeho východná časť bola vyhlásená za Národný park Poloniny Nariadením vlády SR č. 258 zo dňa 23.9.1997 s účinnosťou od 1.10.1997 na výmere 29 805 ha (a 10 973 ha ochranné pásmo). Súčasťou najvýchodnejšieho slovenského národného parku sa tak stalo aj vodné dielo spolu s vysídleným územím a pásmami hygienickej ochrany.

Z hľadiska prírody najvzácnejšie časti krajiny tvoria sieť maloplošných chránených území. Vo vysídlenom území nad VN Starina je ich šesť. Najstaršou z nich je národná prírodná rezervácia Pľaša (1967) v k.ú. Ruského, ktorá patrí k prvým prísne chráneným častiam Národného parku Poloniny. Na výmere 110,80 ha sa chránia prirodzené lesné porasty buka s prímesou javora horského a jarabiny vtáčej zaberajúce podhrebeňové svahy slovensko-poľského pohraničia a okolie kóty Pľaša (1 162 m n.m.). Jedinou lokalitou severovýchodného Slovenska s výskytom prvosienky bezbyľovej je dolina potoka Stružnica v k.ú. Zvaly. Z dôvodu zabezpečenia jej ochrany vznikla na výmere 2,24 ha prírodná rezervácia Stružnická dolina (1982). Vzácne lúčne spoločenstvá v k.ú. Ruské sú prísne chránené v dvoch maloplošných chránených územiach. Zachovanie teplomilných lúčnych spoločenstiev so vzácnou kručinôčkou krídlatou či páperníkom širokolistým na ploche 1,46 ha je poslaním prírodnej rezervácie Ruské (1988). Prirodzené lúčne spoločenstvá vlhkých podmáčaných lúk až mokradí na výmere 11,14 ha sú predmetom ochrany národnej prírodnej rezervácie Pod Ruským (1988) s výskytom napr. pichliača potočného, čerkáča obyčajného. Mokré lúky, mokrade a slatiny sú biotopom mnohých vzácnych a ohrozených živočíšnych druhov. Významným krajinársko-estetickým prvkom, akousi krajinnou dominantou územia a symbolom niekdajších obyvateľov Stariny je hora Gazdoráň. Jej vzácnosťou sú xerotermné lúčne spoločenstvá s kocúrnikom obyčajným, čemericou purpurovou, vzácnym vstavačom počerným či ľaliou zlatohlavou. Územie na výmere 17,30 ha v k.ú. Stariny a Stakčína je súčasťou prírodnej rezervácie Gazdoráň (1993). Poslednou zo šestice najprísnejšie chránených častí vo vysídlenej časti národného parku je prírodná rezervácia Šípková v k.ú. Ruského a Smolníka na výmere 156,32 ha  (1993). Vzácne sú predovšetkým jej lesné a sutinové spoločenstvá s významným zastúpením východokarpatských rastlinných i živočíšnych druhov, tiež prirodzený odkryv flyšových súvrství a časti územia so zaujímavými balvanitými sutinami. Vysoké zastúpenie majú bučiny pralesovitého charakteru, vo vyšších partiách bukové javoriny a jedľové bučiny.

Starinské vody – okúzľujúce miesto, ktoré zrkadlí krajinu. Tíši ju. A slúži. Ľuďom. I zvieratám, ktoré si tu prichádzajú oddýchnuť a napiť sa. Technický prvok osadený do územia dnes poskytuje významnú oddychovú plochu pre migrujúce vtáctvo. Zaregistrovaných bolo takmer 50 druhov vtáčích druhov ekologicky viazaných na vodnú hladinu i pobrežie. K vzácnejším migrantom patria napr. potáplica stredná (Gavia arctica), potáplica malá (Gavia stellata), potápka malá (Gavia stellata), potápka červenokrká (Podiceps griseigena), potápač veľký (Mergus merganser), potápač prostredný (Mergus serrator), chochlačka morská (Aythya marila), lasturničiar strakatý (Haematopus ostralegus), orliak morský (Haliaetus albicilla), kršiak rybár (Pandion haliaetus). Pri zníženej vodnej hladine odkrýva breh vodného útvaru pobytové znaky živočíchov žijúcich v jeho okolí. Vytvára tak unikátnu prírodnú encyklopédiu – pozorovať môžeme stopové dráhy všetkých veľkých šeliem (medveď, vlk, rys, mačka divá), živočíchov viazaných na vodné biotopy (vydra, bobor), tiež jeleniu i diviačiu zver.

Vysídlené územie – domov raritného zubra hrivnatého (Bisonbonasus).Tohto najväčšieho európskeho cicavca je vo voľnej slovenskej prírode možné stretnúť iba na severovýchode Slovenska. Do karpatských lesov sa vrátil v roku 2004 v rámci realizovaného projektu – do územia, ktoré je neobývané, do ktorého je obmedzený prístup z dôvodu I. a II. stupňa Pásma hygienickej ochrany vodného zdroja, ktoré má vhodnú krajinnú štruktúru. Počas 16 rokov sa zubria črieda rozrástla, tvorí ju asi 48 exemplárov tohto majestátneho bylinožravca, zapísaného do Červeného zoznamu ohrozených živočíchov, chráneného viacerými medzinárodnými dohovormi.

Zubria črieda vo vysídlenom území

Dané územie je z dôvodu ochrany zdroja pitnej vody prísne chránené a „strážené“. Vstup motorových vozidiel je zakázaný (potrebné je povolenie). Spoznávať územie je možné bicyklom alebo pešo. V ponuke je cyklistická trasa, pre nadšencov pešej turistiky je k dispozícii turistický chodník Runina – Ruské – Ruské sedlo, na ktorý nadväzuje 2 400 metrov dlhá trasa Náučného chodníka Ruské. Jej časť kopíruje starú kamennú cestu známu pod názvom Porta (Via) Rusica. Stavaná bola v rokoch 1861-65, viedla z Michaloviec do poľského Baligrodu (pravdepodobne pokračovala do Ľvova). Prekonáva 247 metrové prevýšenie a 16 zákrut. Lemovaná prírodnými zátišiami, ktorým tajomno dodávajú staré hlavové buky bizarných tvarov, stúpa do horského priesmyku Ruské sedlo (801 m n.m.). Tadiaľ prechádza slovensko-poľská štátna hranica, za čias II. svetovej vojny slúžila ako oficiálny nemecko-maďarský hraničný priechod. Časť historickej cesty sa zachovala dodnes, jej 4-kilometrový úsek je zapísaný v zozname kultúrnych pamiatok. Raritné sú pôvodné kilometrovníky, kamenné priepusty i odvodňovacie rigoly. Severovýchod Slovenska je poznačený krutými bojmi prebiehajúcimi od novembra 1914 do mája 1915 počas I. svetovej vojny. Vojnové udalosti hodnoverne zachytil známy český reportér Egon Ervin Kisch (1885, Praha – 1948, Praha) – jeden z najvýznamnejších postáv svetovej žurnalistiky z prvej polovice 20. storočia, ktorý sa ako vojak pražského zboru zúčastnil bojov aj v tomto území. Tichou spomienkou na I. svetovú vojnu sú vojnové cintoríny, má ich takmer každá dedina tohto regiónu. Najznámejší je vo Veľkej Poľane. Láka svojim miestom s úžasnými pohľadmi na okolitý kraj i osobitou minulosťou. Je súčasťou areálu starého gréckokatolíckeho chrámu z roku 1783, z ktorého sa zachovali iba ruiny. Počas vojny jeho vežu využili rakúsko-uhorskí vojaci a streľbou z nej zaútočili na ruské pozície. Opätovaná paľba zasiahla vežu. Po vojne bol vedľa poškodenej cerkvi z kameňa zrútenej veže postavený pomník padlým vojakom – rotunda, ktorá tu stojí dodnes. V blízkosti bol zriadený vojnový cintorín, miesto večného odpočinku tu našlo 220 vojakov. Nevšedným miestom pripomínajúcim prvú svetovú vojnu je tiež vrch Hodošík (851 m n.m) nad Veľkou Poľanou. V stíšenej krajine uprostred lesa sa nachádza najvyššie položený vojnový cintorín z I. svetovej vojny na Slovensku. V 86 hroboch je pochovaných 668 vojakov (z toho 40 hrobov jednotlivých). Ani boje II. svetovej vojny neobišli toto územie. Bolestivé udalosti pripomína Pamätník osloboditeľom z roku 1974 pod Ruským sedlom, na trase náučného chodníka.

Potulky nevšedným krajom s okúzľujúcimi scenériami je možné obohatiť o návštevu susedného chráneného územia – Cisniansko-Wetlinského parku krajobrazoweho v Poľsku. Najbližšími osadami sú Roztoki Górne a Majdan. V ich ponuke je napríklad múzeum histórie beskydských úzkokoľajok i možnosť previezť sa unikátnym starým vláčikom.

Text: Iveta Buraľová

Foto: archív S-NP Poloniny