Jakov Fedorovič Holovatyj (1814-1888) je významným ukrajinským literárnym historikom, etnografom a básnikom. Menej známy je ako cestovateľ, hoci sa svojimi cestami a putovaniami zapísal do histórie ukrajinskej turistiky. Vzhľadom k skutočnosti, že jeho cesty ho zaviedli i na územie dnešného Národného parku Poloniny, môžeme ho považovať i za priekopníka turistiky v tomto slovenskom národnom parku. V roku 1839 uskutočnil prvý známy turistický prechod cez hlavný karpatský hrebeň v oblasti Stužice nad obcou Nová Sedlica. Svoje zážitky z putovania publikoval v sérii článkov pod názvom Cesta po haličské a uherské Rusi a to formou listov svojmu priateľovi „L“, ktorým bol český spisovateľ Karel Zapa (1812-1871) v Časopise českého Museum v rokoch 1841 a 1842. Z uvedeného časopisu uvedené zážitky vyšli v roku 1842 v preklade v ruštine a poľščine v časopise Денница – Jutrzenka (Varšava) a nemčine v časopise Das Ausland (Stuttgart). V ukrajinčine boli zážitky publikované v roku 1976 v časopise Жовтень (Ľviv).

V úvode listov priateľovi sa zamýšľal nad podstatou svojho putovania do Polonín: „Milý priateľu, minul sa už pol druhý mesiac, čo som sa vypravil na púť, prezrel som v tom čase najvýchodnejší cíp Haliče, prešiel vrcholy Čornohory a spustil sa z druhej strany dole, pričom som zamieril nohami do Šafaríkovej terra inconita, od Karpát až do Užhorodu a na sever sa konečne otočil. Máš celý prehľad môjho cestovania, teraz odpočívam po ustavičnom putovaní po neschodných krajoch, unavený, spotený a zanedbaný, v myšlienkach vznášajúcich sa predo mnou o rôznotvárnych rôznych veciach videných. Porovnávam skúsenosti a sám seba sa pýtam, aký z toho vyplynul prospech, že som vykonal túto ťažkú úlohu? Zaiste nie taký, aký som sám sebe namaľoval pred výjazdom, nenazbieral som toľko ovocia, koľko mi sľubovala klamlivá nádej! Čas a okolnosti nedali na mieste dlhšie pobudnúť, preto moje pozorovania nemôžu byť nič iné ako letné. Mám však toľko uspokojenia a úžitku z toho, že som na vlastné očí videl, uskutočnil a na miestach takých bol, o ktorých sa v žiadnej knihe doteraz nedočítaš. Poznával som národ, jeho živobytie, jazyk od prameňa. Poznal som zblýska krajinu tak starú, a predsa v učenom svete pod názvom terra incognita zvanú, do ktorej učený varšavský profesor Kucharsky tu zahliadol a sotva svetu iba povedal, že ju odkryl. …….V Perečine som prenocoval, obrátil kroky ďalej na Zariča, potom opustil tvrdú cestu a na východ sa stočil do Turja Remety, Dubriniče, Mirče a Malyj Bereznyj, kde sa rieky Ublianka a Ljuta vlievajú do Uhu. Konečne do Veľkého Berezného došiel, za ktorým už sú obce Zemplínskej  župy. Nič ma tu zaujímavého nestretlo. Obyčajne som sa Rusínov pýtal na cestu. Jeden v divnom slovensko – rusínskom nárečí mi odpovedal: „Nebujte sja, mladyj pan, de naš narud byvať, tam nyje nyjakych zbujnykuv, možete bezpečni všytku krajinu schodyty, a za drahu lem sja pytajte, tu vam dycky ukaže dobryj čolovik“.

Svoj príchod do obce Ulič opísal nasledujúco: „ V Zemplínskej župe hneď v prvej obci Ulič niečo nové som uvidel. Prichádzajúc k obci, uvidel som tabuľku na stĺpe a pomyslel si, že tu býva iný poriadok. Aspoň na tabuľkách stojí aká je tu obec, župa atď., čo doposiaľ ani v župných mestách nebolo. Pristúpim bližšie – na tabuľke je namaľovaná fajka a nápis: Nem szabad pípázní (tu je zakázane fajčiť).  Ale ďalej stojí iný stĺp s tabuľkou otočenou k obci. Pristúpim bližšie a na čiernej tabuli je namaľovaný Slovák v tunajšom kroji s hrebeňom vo vlasoch na šibenici visiaci a pod nim nápis: Statarium. Pre Boha! Pomyslel som si. Čo to znamená v krajine, ktorej reprezentanti toľko o liberalizme dišputujú? … Dozvedel som sa neskôr, že sa podobne obrázky vo všetkých obciach Zemplínskej, Šarišskej a Abovskej župách nachádzajú a to od času, kedy počas cholery sedliaci proti pánom povstali. Hromadne po obciach chodili, zámky pálili a plienili a všetkých čo neboli sedliakmi mučili a vraždili. Rozpráva sa, že sa vtedy hrozné veci diali, rozvášnený ľud nepoznal hranice pomsty a ukrutnosti. Po potlačení povstania vešali po obciach koho stretli s kosou alebo sekerou a zoschnuté mŕtvoly obesencov dodnes v krajine visia. Kto bol chytený v cudzej obci, alebo ak na niekoho podozrenie padlo, tak bol uväznený. Celé obce boli uzatvorené a rozpráva sa, že tam bili, katovali a do horkých komôr zamykali, kde po troch dňoch bez pitia a iba slede jesť dostavali a iné podobné ukrutné muky im robili, čomu je ťažko uveriť, ale ľud o tom rozpráva a verí tomu!“

Z Uliča pokračoval do Zboja, kde prenocoval a následne cez obec Nová Sedlica sa pohol smerom na hlavný hrebeň Polonín. Z uvedeného prechodu si zaznamenal nasledujúco: „Beskydom sa nazýva celé pásmo hôr, tiahnuce sa od západu na východ, a delí Jaselský a Sanocký okres od uhorskej Zemplínskej a Šarišskej župy, teda od tzv. krajne. Je to najnižšie pásmo Karpát, všade na ňom sú ľudské obydlia, obce a polia zasiate jačmeňom, ovsom a pohankou, priliehajúce k samotným vrcholkom Beskydov, tak z uhorskej ako i haličskej strany. Tu neuvidíš divokosť prírody, ani nádherné výhľady, lesné diaľavy, špicatými  skalami obnažené vrcholy ako v Čornohore. Beskydský hrebeň je bukovým lesom porastený a na tom hrebeni v lese je vysekaná hraničná línia, kde medzi malinami sa vyskytujú ruiny chatrčí a drevených zásekov z čias cholery. Tie mali zastaviť komunikáciu a nemilého hosťa z uhorskej zeme odvrátiť, ale oni aj tak choleru nezadržali, ako niekedy podobné záseky za kráľa Belu od nápadov tatárskeho Batu-chana mali Tatárov zastaviť. Ľud po oboch stranách je ten istý rusínsky, akoby pokračovanie Verchovincov. Veľa zvláštneho v krojoch a tiež v jazyku majú. Jedine tu pozorujeme v rusínskom nárečí polykanie alebo vyhadzovanie samohlások, napr. trň, vrch, p´n, ďň, potom krátenie slovesa nečiu namiesto nechoču, a vedľa rusínskeho holova, doroha počujeme českoslovanské hlava, dráha atď.“

Pre nás je zaujímavá časť trasy, ktorú prešiel v Národnom parku Poloniny od obce Nová Sedlica cez hlavný karpatský hrebeň do obce Wetlina, ktorá sa už nachádza v Poľsku v Bieščadskom národnom parku. Ide i cestu, ktorá bola v minulosti jedinou, ktorá spájala obce Uličskej doliny s obcami vo vtedajšej Haliči. Nachádzala sa medzi Ruským sedlo na Slovensku a Užockým priesmykom na dnešnej Ukrajine. Jej podrobné trasovanie je zaznamenané na Vzdialenostnej mape Uhorska z roku 1900. Podľa nej cesta z obce Nová Sedlica cez hlavný karpatský hrebeň do obce Wetliny na voze trvala 6 hodín.

Návštevník národného parku sa dnes môže vydať po stopách tohto prvého prechodu nakoľko po historickej ceste je trasovaný zelený turistický značkovaný chodník Poľana – Čierťaž. Začína nad obcou Nová Sedlica pri Zbojskom potoku, kde sa križuje so žltým turistickým chodníkom Nová Sedlica – Jarabá (Riaba) skala. Po prekročení rieky za vodnou plochou – nádržou začne plynulo stúpať do sedla pod Príkrym. V minulosti sa sedle sa nachádzala najstaršia poľovnícka chata  vybudovaná na území Národného parku Poloniny. Postavili ju vlastníci tunajších majetkov – rodina Lobkowicovcov po roku 1846, kedy sa stali majiteľmi okolitých lesov. V období prechodu Holovackého ešte nestála. Odtiaľto cesta vedie hranicou Národnej prírodnej rezervácie Stužica. Východným okrajom míňa vrch Kyčera (857 m n.m.), prechádza ponad chatu Kyčera a vychádza na hlavný karpatský hrebeň na vrchu Čierťaž (1071 m n.m.). Za nim sa v období prechodu Holovackého nachádzala už Halič, dnes územie poľského Bieščadského národného parku.

Autor textu a fotografií: Ing. Miroslav Buraľ