Na Slovensku sa oslavuje už 66 rokov. Pripomenuli sme si ho aj v Poloninách.

 

„V tieni stromov sa naučíš to,

čo sa nikdy nenaučíš v škole.“

Sv. Bernard z Clairvaux

 

Les – najdokonalejšie spoločenstvo. Živý organizmus, ktorý rastie, dospieva, svojou „smrťou“ dáva nový život. Nenahraditeľný pre človeka i pre všetky zložky živej i neživej prírody. Všetko v ňom má svoj význam, svoje miesto, trvanie. Je zárukou prirodzeného kolobehu života.

Les je zdrojom poznania, múdrosti. „Prečítať“ si kúsok z neho ako z veľkej knihy sme sa vybrali v tretiu aprílovú nedeľu spolu s deťmi zo ZŠ P.O.Hviezdoslava v Snine. Neveľká skupinka malých nadšencov v sprievode svojej učiteľky vymenila nedeľné vysedávanie pred televíziou či novodobé nekonečné chatovanie za potulky lesom. Načerpať krásu a získať nové zážitky sme boli v sninskej lokalite zvanej Viničná hora. Les – domov obrovského množstva rastlín a živočíchov – sa predvádzal v plnej paráde. Zo všetkých strán si nás „obzerali“ jarné kvety. Naučili sme sa názvy aspoň zopár z nich  – veternica hájna (Anemone sylvestris), blyskáč jarný (Ficaria verna Huds.), púpava lekárska (Taraxacum officinale). Nezvyčajným „úlovkom“ bola májka fialová (Meloe violaceus) – ohrozený druh, ktorý je zaradený do zoznamu chránených druhov živočíchov Slovenska. Zvedovo sme ju pozorovali. Tento chrobák je síce krásny a zaujímavý, ale i nebezpečný. Produkuje žltkastú tekutinu s jedovatým kantaridínom, ktorý v nebezpečenstve využíva ako obranu, predovšetkým pred dravcami. Pod vývratom stromu i v rozpadávajúcom sa dreve sme hľadali drobné bezstavovce – saproxylicé druhy – úzko viazané na mŕtve drevo. Svojim spevom sa nám prihovárali známe druhy vtákov – kolibiarik čipčavý (Phylloscopus collybita), penica čiernohlavá (Sylvia atricapilla) či sojka škriekavá (Garrulus glandarius).

Nepríjemnou  a nechcenou „ozdobou“ jarného lesa boli odpadky. Občas sa zdá, akoby sa stávali prirodzenou súčasťou prírody – sú všade a je ich veľa. Napriek upozorňovaniu, že sú  pre prírodu nebezpečné, pôsobia neesteticky, rozkladajú sa tisícky rokov, stále sú medzi nami takí, ktorí ich tam nechajú, zahodia, vysypú. Ich ľahostajný, sebecký prístup bol aj pre našich malých turistov nepochopiteľný a zarážajúci. Spoločne sme hľadali odpovede na ich otázky: „Odkiaľ sa tu vzali? Kto ich priniesol? Keď si ich tu priniesli, prečo si ich nevzali so sebou? Kto by vyzbieral odpadky, keby sme to neurobili my? Ako dlho by tu boli?“. Napočítali sme desiatky uhynutých chrobákov, pre ktoré sa odhodená plastová fľaša s vodou stala pascou –  našli v nej smrť spôsobenú necitlivým človekom. Les – nami „vyslobodený“ od odpadu -pôsobil príjemnejšie.

Na potulkách lesom nechýbal oddych, hry a zábava. Lesný priestor nám poslúžil ako výborná herná plocha. Odchádzali sme s chuťou stretnúť sa zasa. A my dospelí s nádejou, že sa nám podarilo zasiať do detských duší kúsok nadšenia pre prírodu, ktoré odovzdajú svojim rodičom i známym a že z obdivu pre krásu a dobro nikdy „nevyrastú“.

ib