Náučný chodník Ruské

Náučný chodník Ruské

Náučný chodník Ruské sa nachádza vo vysídlenej časti chráneného územia, nad Vodárenskou nádržou Starina. Z dôvodu ochrany zdroja pitnej vody je tu vstup motorových vozidiel zakázaný (potrebné je povolenie, ktoré vydáva Okresný úrad v Snine, pozemkový a lesný odbor). Územie je možné spoznávať pešo alebo na bicykli po turistických a cyklistických trasách. Ruščanský chotár nám ponúka tiché, tajomné zákutia a nádherné prírodné scenérie krajiny, ktorú dlhé stáročia formovali pracovité ruky našich predkov.

Trasa Náučného chodníka Ruské je určená pre peších návštevníkov.

Trasu je možné absolvovať aj na bicykli.

Zastavenie prvé: O náučnom chodníku

K vstupnému panelu Náučného chodníka Ruské nás privedú turistický chodník z Runiny alebo cyklistické chodníky vedúce zo Sniny a Runiny. Náučná trasa kopíruje časť existujúceho modrého turistického chodníka, ktorý vedie z obce Runina cez zaniknutú obec Smerekovica na slovensko-poľský hraničný prechod do Ruského sedla. Predstaví nám prírodné, kultúrne i historické osobitosti tohto kraja.

Zastavenie druhé: Krajina včera a dnes

Nádherné prírodné scenérie nám ponúka Ruščanský chotár. Zaberá takmer 3000 ha, z ktorých dnes 80% tvorí les a 15% poľnohospodárska pôda. V minulosti jej bolo oveľa viac. Bola to pôda, ktorá dávala ľudom obživu, materiál na výrobu odevov či strechu nad hlavou. Zameranie poľnohospodárstva bolo oddávna ovplyvnené predovšetkým klimatickými a pôdnymi podmienkami. Ťažisko hospodárenia spočívalo v poľnohospodárstve. Darilo sa zemiakom, repe, siala sa raž, ovos, ľan a konope. Chovali sa najmä ovce a kozy, ale tie boli iba doplnkovým produktom poľnohospodárskej činnosti. Pribúdali úzke pásiky ornej pôdy, širšie plochy lúk, terasky na svahoch, pasienky a ubúdalo lesa. Typickým spôsobom bolo získavanie rolí kĺčovaním a žiarením, tzv. pasekami, ktoré vznikali tak, že hrubé drevo sa po vyrúbaní lesa zužitkovalo, tenké drevo sa nechalo na ploche, aby vyschlo a po roku sa kontrolovaným požiarom pôda vypálila a pohnojila popolom. Do takto vzniknutej plochy sa po obrodení siala raž.

Zastavenie tretie: Spomienka na kruté vojnové časy

Dve svetové vojny. Kruté Neľútostné. Obe do tohto územia vyryli hlboké jazvy. Boje prvej svetovej vojny prebiehali od novembra 1914 do mája 1915. Ruské sedlo sa stalo strategickým miestom. 20. novembra 1914 ruské vojská generála Lavra Kornilova prekročili Ruské sedlo a obsadili obec. Avšak rakúsko-uhorský protiútok ich vytlačil naspäť na severnú stranu Karpát a vojská generála Georga von Lehmanna vstúpili do obce 25. novembra 1914. Vojnové udalosti sa k obci priblížili ešte raz na jar 1915, kedy sa frontová línia ustálila južne od obce v susednej Veľkej Poľane. Obec bola opäť obsadená ruskými vojskami. V obci sa nachádzajú dva vojnové cintoríny. Prvý je súčasťou obecného cintorína. Pozostáva z 24 vojnových hrobov, z ktorých je 22 hrobov spoločných a 2 hromadné. Presný počet pochovaných vojakov nie je známy. Druhý vojnový cintorín sa nachádza v areáli zaniknutého pravoslávneho chrámu. Miesto posledného odpočinku tu našlo 14 vojakov. Pozostáva zo 14 vojnových hrobov, všetky sú jednotlivé. Mená pochovaných vojakov sú neznáme. Druhá svetová vojna sa ohlásila 21. 9. 1944, keď na horný koniec dediny dopadol prvý delostrelecký granát a spôsobil tragédiu. Strategickým miestom bojov sa opäť stalo Ruské sedlo. Urputné boje sa rozpútali 5. októbra. Posilou bola tanková rota, ktorá bola nasadená do útoku napriek mimoriadne ťažkému terénu na karpatskom hrebeni v blízkosti Riabej skaly, neďaleko Veľkého Poľa. Výstup tankov do neschodných miest bez ciest, v blatistom teréne, v súvislom lesnom masíve, za silného lejaku bol zdanlivo nemožný. V priebehu 12 hodín vyšlo na kótu 995 päť obrnených tankov. Pre nepriateľa to bol šok, z ktorého sa už nespamätal. 9. októbra bola dedina Ruské oslobodená. Udalosti II. svetovej vojny pripomína Pamätník osloboditeľom 167. streleckej divízie ukrajinského frontu plukovníka Drjachlova postavený v roku 1974 pod Ruským sedlom.

Zastavenie štvrté: O najprísnejšie chránených častiach

To, čo je v území najcennejšie a najvzácnejšie, to je chránené najprísnejšie – IV. a V. stupňom ochrany prírody v maloplošných chránených územiach (MCHÚ) – v národných prírodných rezerváciách (NPR) a prírodných rezerváciách (PR). V chotári Ruského sa nachádza 5 takýchto území, na lesnom i poľnohospodárskom pôdnom fonde. Najhodnotnejšie časti tohto územia boli tiež zaradené do sú stavy NATURA 2000 pod názvom Bukovské vrchy. Územie pralesovitého charakteru reprezentujú NPR Pľaša (vyhlásená v roku 1967 na ochranu zachovalých komplexov lesných porastov pralesovitého charakteru) a NPR Jarabá skala (vyhlásená v roku 1964 na ochranu geologických štruktúr flyšového pásma a východokarpatských lesných a lúčnych spoločenstiev Bukovských vrchov). Veľmi vzácne lúčne spoločenstvá so štvrtým stupňom ochrany prírody reprezentujú NPR Pod Ruským (vyhlásená v roku 1988) a PR Ruské (vyhlásená v roku 1988 na ochranu xerotermných, vlhkých a  slatinných geobiocenóz Bukovských vrchov s výskytom ohrozených druhov rastlín). Najmladšou je PR Šípková (vyhlásená v roku 1993 na ochranu lesných a sutinových spoločenstiev Bukovských vrchov s významným zastúpením východokarpatských druhov, ako aj na ochranu prirodzeného odkryvu flyšových súvrství Bukovských vrchov, bučinových, horských, sutinových a lúčnych spoločenstiev Východných Karpát).

Zastavenie piate: Po starej ruskej ceste

„Porta Rusica“ – brána do Ruského. Tak nazvali starú ruskú cestu, ktorou stáročia kráčali obchodníci, furmani, zbojníci i vojaci. Stará cesta dodnes prekonáva poloninský hrebeň cez Ruské sedlo. Stavaná bola v rokoch 1864-65 a spájala Uhorsko s Haličom (Malopoľskom). Viedla z Michaloviec cez Ruské sedlo do poľského Baligródu. Na rekonštrukcii sa podieľalo všetkých 34 obcí vtedajšieho Stakčínskeho služobného obvodu. Záznamy hovoria, že „ročne spoločne odpracovali 2 836 dní so záprahom a 4 348 dní bez záprahu.“ Časť starej cesty sa zachovala dodnes. Jej 4-kilometrový úsek bol v roku 2001 vyhlásený za technickú kultúrnu pamiatku. Na najstaršej slovenskej cestnej stavbe môžeme dodnes vidieť 7 pôvodných kamenných priepustov i niekoľko starých kilometrovníkov. Pôvodná trasa Porty Rusici viedla nie cez Ruské, ale cez Zvalu – tiež vysídlenú dedinu, do poľského mesta Woľa Michova. Na tejto ceste sa mýto vyberalo už v roku 1657 vo Zvale. Z roku 1772 sa zachoval zápis, v ktorom sa v súvislosti s cestou cez Ruské sedlo stakčínski gazdovia sťažovali: „Kdi bi sme na to statek a wozi mali, mohli bi sme gak sol do Humenného, tak i wino do Polssczi wozit, a tak furmanyit,“, zatiaľ čo gazdovia z Ruského si ju pochvaľovali: „… wino a dohan polszkim kupczum wozime a tak peníze zarobjamé.“ Majestátnemu vrchu nad cestou miestni ľudia hovoria „Rupy“ (Rypy, 1002 m n.m.). Toto starorusínske slovo je označením pre diery. Miesto je nazvané výstižne, pretože v týchto horách je množstvo dier – jaskýň. V nich sa v minulosti ukrývali zbojníci. Okrem najslávnejšieho rusínskeho zbojníka Fedora Hlavatého s 50 člennou družinou (15. storočie) je známy aj Fedor Fakaš – rodák z dediny Ruské. Jeho družina v roku 1648 prepadla zemepánske majetky v Borynji (dnešná Ukrajina). Popravený bol v poľskom Sanoku. Jaskyne v týchto horách sú len málo prebádané. Ide o pseudokrasové jaskyne, ktoré vznikli v dôsledku tektonických porúch, vodnej a veternej erózie. Najznámejšia je v blízkosti slovensko-poľskej štátnej hranice pod kótou Rýpy s dĺžkou 11,3 m. Ďalšie známe jaskyne národného parku sú sústredené v masíve Stinská, ktorým prechádza slovensko-ukrajinská hranica. Najdlhšia má 126,5 m. Všetky jaskyne majú veľký prírodovedný význam, predovšetkým z hľadiska ochrany netopierov.

Zastavenie šieste: Na rozhraní dvoch krajín

Ruské sedlo – horský priesmyk vo výške 801 m n.m. leží na hlavnom hrebeni Bukovských vrchov. Prechádza ním slovensko-poľská štátna hranica. Za čias II. svetovej vojny priesmyk slúžil ako oficiálny nemecko-maďarský hraničný priechod. Dnes je prístupný peším turistom a cykloturistom. Je priesečníkom dvoch turistických trás. Modrý chodník vedie z dediny Runina do poľskej obce Roztoki Górne. Červená magistrála spája Duklu s trojhraničným bodom Kremenec (1210 m n.m.) a umožňuje pokračovať cez Veľkú Ravku (1 304 m n.m) do Poľska. Najbližšími obývanými slovenskými usadlosťami sú dediny Runina a Stakčín. Ruské sedlo leží na rozvodnici dvoch úmorí – Baltického a Čierneho mora. Len 330 metrov odtiaľto sa nachádza prameň rieky Cirocha. Tento ľavostranný prítok Laborca má dĺžku 56,6 km. V jeho blízkosti je turistická útulňa – drevený zrubový prístrešok. Územie v slovensko-poľsko-ukrajinskom trojhraničí so zachovalou prírodou, bohatou históriou i osobitou kultúrou bolo v roku 1993 zapísané do zoznamu biosférických rezervácií pod názvom Medzinárodná biosférická rezervácia Východné Karpaty. Svojou rozlohou 213 211 ha (z toho poľská časť zaberá plochu 53,4%, slovenská časť 19,1% a ukrajinská časť 27,5 %) je druhou najväčšou v Európe. Zahŕňa 6 veľkoplošných chránených území: NP Poloniny, Bieščadský národný park, Cisniansko-Wetlinský park krajobrazovy, Park krajobrazovy Doliny Sanu, Užanský národný prírodný park a Nadsjanský park krajobrazovy. Národný park Poloniny v týchto miestach susedí s Cisniansko-Wetlinským parkom krajobrazovym. Najbližším poľským sídlom sú Roztoki Górne, ktoré sú obývané len niekoľkými rodinami. Zaujímavou osadou je Majdan, ktorú zatraktívnila predovšetkým lesná úzkokoľajná železnica. Jej depo od roku 1979 slúži ako múzeum histórie beskydských úzkokoľajok. Staré vláčiky dodnes počas letnej sezóny premávajú na trase Smolník – Przyslup. Sú vyhľadávanou turistickou atrakciou.