„Tam, kde se rozlévají říční vody při záplavách a kde na kilometry je bahnitá půda pokryta vysokou trávou a rákosím, je vlast nádherných ptáků – jeřábů. Vysocí a elegantní, spojují v sobě úhlednost postavy a sílu v ladný celek, takže u domorodých kmenů platí obyčejně za ptáky posvátné nebo alespoň bohům milé.“

Otakar Štěpánek, Oživené vody, Orbis-Praha-1954

Tiahnuce žeriavy nemôžu uniknúť pozornosti, pretože sa stále  počas letu hlasno ozývajú. Sila ich inštinktov prekonávať obrovské vzdialenosti, často v extrémnych podmienkach je úchvatná a pozoruhodná. Rovnako hlboko zakorenená pamäť, s ktorou nezablúdia na ceste na zimoviská, pričom sa nezabudnú zastaviť na tradičných migračných zastávkach. Odkiaľ a kam vedú ich „vzdušné“ cesty nad Národným parkom Poloniny?

Poznáme 15 druhov žeriavov, najpočetnejší je rod Grus s 10 druhmi, žeriav popolavý (Grus grus) je jedným z nich. Všetky druhy žeriavov sa stále viac dostávajú do konfliktu s človekom a sú nútené prispôsobovať sa ním vytvoreným novým umelým podmienkam. Niektorým sa to darí horšie a sú na pokraji vyhynutia, iné sa prispôsobujú spolužitiu s človekom ľahšie a ich populácie sú dokonca na vzostupe. Jedným z pomerne dobre prispôsobivých druhov žeriavov je i žeriav popolavý, ktorý je preto v Číne dokonca označovaný za „moderného žeriava“.

Žeriav popolavý (Grus grus) má palearktické rozšírenie, jeho areál sa rozkladá od polárneho kruhu na severe až po subtropické oblasti na juhu. Hniezdny areál tohto druhu sa rozkladá od severnej a západnej Európy naprieč Euroáziou do severného Mongolska, severovýchodnej Číny a východnej Sibíri (s izolovanými populáciami vo východnom Turecku a Tibete). Zimoviská zahŕňajú časť Francúzska, Pyrenejský polostrov, sever a východ Afriky, Stredný Východ, Indiu, južnú a východnú Čínu.

Niektorí odborníci – ornitológovia členia druh na 2 poddruhy (v Rusku sú v súčasnosti uznávané dokonca 4 poddruhy). Pôvodné poddruhy sú: G.g.grus (Linnaneus 1758) vyskytujúci sa v Európe a G.g.lilfordi (Sharpe 1894) v Ázii.  Väčšina odborníkov však delenie na poddruhy neuznáva, pretože zatiaľ nebolo preukázané genetickými analýzami. Avšak v odborných kruhoch je všeobecne uznávané členenie do siedmych základných populácii s rozdielnym hniezdnym areálom a migračnými trasami.

„Európsky poddruh“ nazývaný aj žeriav popolavý západný (G. g. grus) hniezdi v oblasti od severnej a západnej Európy až po Ural a delí sa na tri populácie: západoeurópsku, východoeurópsku a európsko-ruskú populáciu.

Žeriavy západoeurópskej populácie hniezdia hlavne v severnej Európe (Nórsko, Švédsko, Fínsko, Baltské štáty) a strednej Európe (Poľsko, Nemecko), taktiež v SZ Rusku, Dánsku, Anglicku. Francúzsku, Holandsku a Českej republike. Počas migrácie využívajú západoeurópsku migračnú trasu, ktorá vedie zo Škandinávie cez Baltské more a ďalej cez Nemecko, Holandsko, Belgicko a Luxembursko.

Žeriavy východoeurópskej populácie hniezdia hlavne vo Fínsku a Baltských štátoch (kde sa stretáva západo- a východoeurópska populácia), východnom Poľsku, západnom Rusku, Bielorusku a Ukrajine. Hlavnou ťahovou cestou je Balticko-maďarská, vedúca čiastočne cez Slovensko, s najväčšou ťahovou zastávkou v Maďarsku (Národný park Hortobágy, až 100 000 ex.). Pred náročným preletom cez Karpaty sa žeriavy zastavujú na odpočinok na mokradiach pri obci Senné v okrese Michalovce, kde nocujú na okolitých lúkach a poliach. Ponad NP Poloniny preletia oddýchnuté, už bez prerušenia. V maďarskom Hortobágy sa ťahová cesta rozdeľuje do niekoľkých smerov (juhozápadný, južný a juhovýchodný). Približne jedna tretina žeriavov letí juhozápadne cez južný cíp Talianska do Tuniska, Lýbie a východného Alžírska. Juhovýchodný smer nie je presne známy, pravdepodobne končí v Turecku alebo v štátoch Blízkeho východu vrátane Izraela. Väčšina, ale tiahne južným smerom na zimoviská v Ázii na Blízkom východe a v Afrike až do Etiópie. Od 80-tých rokov žeriavy začali zimovať tiež v Maďarsku nielen kvôli teplejším zimám, ale taktiež vďaka jeho legislatívnej ochrane a pestovaniu veľkého množstva kukurice (v r. 2010 to bolo 10-20 000 ex.)

Žeriavy európsko-ruskej populacie hniezdia v Bielorusku, Ukrajine, v Rusku západne od Uralu a v Kazachstane. Migrujú cez Čierne more na zimoviská v Turecku, Izraeli, Jordáne, Saudskej Arábii, Súdáne a Etiópii a čiastočne taktiež v Iráne a Iraku.

Žeriavy pútajú pozornosť ornitológov odjakživa, tí o nich sústavne a dlhodobo zbierajú dáta. Každý doteraz publikovaný príspevok prispieva k poznaniu migrácie žeriava popolavého v slovenských Východných Karpatoch, ale aj poznania vývoja stavu  a zvykov celej euroazijskej populácie, ktoré sa v čase dokázateľne menia. Prác, ktoré boli publikované u nás a v susedných štátoch na tému hodnotenia migrácie žeriavov východom krajiny vo Východných Karpatoch, je viacero: Hrabár (1932), Molnár (1933), Bauer (1963), Strautman (1963), Voskár (1971), Randík (1987), Kunysz a Hordowsky (2000) a Pčola (2001).

Randík A. 1987: Crane migration in Czechoslovakia. Aquila 93 – 94: 93 – 74.

Pčola (2001) publikoval vo svojom príspevku poznatky z vlastných pozorovaní jarnej a jesennej migrácie v oblasti Východných Karpát v rokoch 1976 – 2000. Zo svojich pozorovaní vyhodnotil, že počas ťahu ponad naše územie prekonávajú aj najvyššie horské hrebene (Pľaša, Kremenec, Sninský kameň), tiahnu väčšinou severo-severovýchodnym smerom, resp. juho-juhozápadným smerom, za rôznych poveternostných podmienok, aj nevhodných (dážď, sneženie, silný vietor, zamračená obloha). V príspevku sú vyhodnotené údaje o migrujúcich žeriavoch okrem iných aj ponad Ulič, Veľkú Poľanu, Ruské, Starinu, Ruské – Ruské sedlo, Ruské – Pľaša, Zboj, či Zboj – Jarabá (Riaba) skala. V oblasti Východných Karpát podľa pozorovaní Pčolu (Pčola, Š., 2012: Vtáctvo okresu Snina. SOS/BirdLife Slovensko, Bratislava, 216 str.) bola zistená v okrese Snina doba jarného ťahu medzi 19.3. a 6.4. s vrcholom v tretej dekáde marca. Jesenný ťah začínal 6.9. a končil 19.11. s vrcholom v druhej dekáde októbra.

V minulosti zaberalo súvislé rozšírenie žeriavov popolavých snáď celú Európu. Historické zmeny početnosti žeriavov v Európe je možné sledovať už od 17. stor., odkedy začal proces ústupu žeriava vo väčšine Európy a viedol až k jeho vymiznutiu z týchto častí kontinentu. S kultiváciou rozsiahlejších močaristých lesov a v dôsledku toho straty hniezdnych biotopov došlo k vymiznutiu žeriava ako pravidelne hniezdiaceho druhu prakticky v celej západnej, južnej čiastočne i strednej Európe. Prežil len na niekoľkých izolovaných hniezdiskách. V minulosti bol taktiež priamo prenasledovaný lovom. Na východnom Slovensku hniezdil do konce 19. Storočia, v Maďarsku hniezdil napríklad do r. 1910. V niektorých krajinách sa žeriav popolavý opäť zaradil medzi hniezdiace druhy a jeho areál sa rozširuje na juh. Od r. 1981 hniezdi opäť v Anglicku a od r. 1985 vo Francúzsku. V Čechách sa prvýkrát potvrdilo hniezdenie žeriava popolavého v r. 1989 a v nasledujúcich rokoch aj na mnohých ďalších lokalitách. V r. 2009 sa konečne aj na Slovensku v CHVÚ Senianske rybníky podarilo po prvýkrát pozorovať zahniezdenie žeriavov, kde bol pozorovaný pár s mláďaťom (Repel 2009).  Jedná sa o prvé doložené hniezdenie žeriava popolavého (Grus grus) na Slovensku po viac ako 100 rokoch.

Podľa autorov, ktorí publikovali staršie práce o žeriavoch v 20. storočí a taktiež zač. 21. stor., nevyužívajú žeriavy územie Slovenska na oddych, ale väčšinou ho len prelietajú a len občas na krátky čas tu zosadnú menšie skupinky vtákov. Cez Slovensko, najmä jeho východnú časť  (najmä Východoslovenskú nížinu), tiahnu v súčasnosti pravidelne a každoročne desaťtisíce žeriavov. Najčastejšie sa formujú  do veľkosti kŕdľa desiatok až stoviek vtákov. Cez stredné Slovensko tiahnu tiež pravidelne, no kŕdle sú menej početné.  Počty migrantov sa od 80. rokov 20 stor. pravidelne zvyšujú. V roku 2019 bolo na lokalite Senianske rybníky zaznamenaných rekordných 25 000 žeriavov.  S celkovým rastom európskej populácie súvisí to, že žeriavy popolavé počas svojich migrácií menili zvyky a preukázateľne sa postupne zvyšujú počty žeriavov, ktoré sa zastavujú a nocujú v okolí Senianskych rybníkov. Zistilo sa, že v  priebehu posledného desaťročia sa jarný prílet žeriavov posunul na skoršie obdobie a jesenný odlet sa posunul na neskoršie obdobie. Tiež sa zvýšil aj počet zimujúcich vtákov na Hortobágyi a v južnej časti Uhorskej nížiny, pravidelné sú aj letné výskyty. Rovnako počas celého leta 2008 sa v CHVÚ Senianske rybníky zdržovalo okolo 60 jedincov.

V súčasnosti je veľkosť celej populácie žeriava popolavého odhadovaná na 625 000 žeriavov (podľa IUCN). Celková početnosť európskeho G. g. grus je okolo 500 000 vtákov. Z toho minimálne 240-300 000 migruje na západoeurópskej ťahovej ceste, 85-120 000 na balticko-maďarskej ťahovej ceste a vo východnej Európe sa podľa odhadov vyskytuje približne 80 000 vtákov. Populácia G. g. grus je celkove v posledných dekádach na vzostupe, a to viac na západe ako na východe. Počas posledných troch dekád dochádza k zväčšovaniu hniezdneho areálu. V  roku 1996 bola  veľkosť celej populácie druhu odhadovaná medzi 220 000 a 250 000 a veľkosť populácie v západnej Európe len na 60 až 70 000 s trendom početnosti stálym, či skôr vzrastajúcim, vo východnej Európe početnosť skôr klesala.

Vďaka realizácii LIFE projektu v oblasti CHVÚ Senianske rybníky od r. 2005 venujú tejto oblasti vyššiu pozornosť viacerí ornitológovia. Žeriavy tiahnu v súčasnosti v desiatkach tisícov, ornitológovia však zistili zásadný rozdiel v priebehu jarného a jesenného ťahu oproti minulým rokom. Jarný ťah je výraznejší. Najskorší prílet bol zaznamenaný 5. 2. 2009 pri Iňačovciach. Išlo o prelet cca 300 jedincov. Najintenzívnejší ťah je však v priebehu marca a apríla. Od r. 2005 sa pravidelne zaznamenávajú aj nocoviská žeriavov, vždy na lúkach, alebo poliach severozápadne od NPR Senné – rybníky. Od konca apríla až začiatku mája sa početnosť nocujúcich žeriavov výrazne znižuje. Počas jesenného ťahu, na rozdiel od jarného, sa žeriavy na našom území zastavujú len výnimočne. Prelety kŕdľov bolo možné pozorovať najmä od polovice septembra do prvej dekády novembra. Najneskoršie pozorovania boli zo 16. 12. 2006 počas miernej zimy. Pozorovania potvrdzujú posun začiatku jarnej i konca jesennej migrácie

Vzhľadom na zvyšovanie početnosti európskej populácie a rozširovanie hniezdneho areálu v kombinácii s viacerými výskytmi na vhodných lokalitách v hniezdnom a letnom období je potrebné tomuto druhu s „nenápadným“ správaním venovať vyššiu pozornosť, pretože potenciálne hniezdne biotopy sa nachádzajú na viacerých iných lokalitách Slovenska.

Kto sa  prispôsobí prežije, a vyzerá to tak, že žeriavovi popolavému sa to úspešne darí. V blízkej budúcnosti sa dá s vysokou pravdepodobnosťou očakávať nárast hniezdnej populácie aj na Slovensku, obsadzovanie nových hniezdisk, ich geografické rozširovanie a tiež rozširovanie časového rozpätia v roku, počas ktorého ho môžeme na našom území pozorovať. Kto vie, možno raz zahniezdi aj v NP Poloniny?

Text: Zuzana Bartušová

Fotogaléria: Marek Staško pre vás 12.03.2020 zdokumentoval situáciu, a aspoň takto vám môžeme sprostredkovať trocha atmosféry á la „Vítanie žeriavov 2020“ vo Vtáčom raji – CHVÚ Senianske rybníky. Vychutnajte si žeriavy aspoň virtuálne, a možno ste ich napokon aj reálne zazreli, keď nám prelietavali nad hlavami ponad NP Poloniny 🙂

Zdroje:

Pčola Š., 2001: Príspevok k poznaniu migrácie žeriava popolavého (Grus grus L.) v slovenských Východných Karpatoch. Natura Carpatica 44:197 – 214.

Repel M., Chrašč P., Pačenovský S., Uhrín J. 2009: Migrácia a prvé doložené hniezdenie žerava popelavého (Grus grus) na Slovensku. Tichodroma 21: 73-77.

TICHÁČKOVÁ M. 2013: Ekologie a vývoj populace jeřába popelavého (Grus grus) v České republice. Diplomová práce. Přírodovědecká fakulta Univerzity Karlovy v Praze.

Mapa rozšírenia druhu žeriav popolavý (Grus grus) podľa IUCN verzia 2019.1 : Autor: SanoAK: Alexander Kürthy – Made with Natural Earth. Free vetor and raster map data @ naturalearthdata.com. Range map from BirdLife International 2016. Grus grus. The IUCN Red List of Threatened Species 2016: e.T22692146A86219168. https://dx.doi.org/10.2305/IUCN.UK.2016-3.RLTS.T22692146A86219168.en. Downloaded on 14 June 2019 as visual indicator of distribution., CC BY-SA 4.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=79700107

Zdroj:Leito, A.; Bunce, R.G.H.; Külvik, M.; Ojaste, I.; Raet, J.; Villoslada, M.; Leivits, M.; Kull, A.; Kuusemets, V.; Kull, T.; Metzger, M. J.; Sepp, K. (2015). The potential impacts of changes in ecological networks, land use and climate on the Eurasian crane population in Estonia. Landscape Ecology, 30, 887 – 904.