Zubor hrivnatý vyhynul vo voľnej prírode na začiatku 20. storočia v dôsledku nadmerného lovu, vysokej početnosti iných veľkých cicavcov, pasenia domáceho dobytka v lesoch, vojny a politickej nestability.

Posledné jedince Bison bonasus bonasus (nížinný poddruh) žili vo voľnej prírode na konci prvej svetovej vojny a krátko po nej. Posledného zubra nížinného poddruhu v Poľsku zastrelil pytliak na jar 1919. Populácia Bison bonasus caucasicus (horský poddruh) na Kaukaze vymrela v  roku 1927, najmä v  dôsledku nákazlivých chorôb, zavlečených do hôr pasúcim sa dobytkom. Zubor ako  druh prežil  iba vďaka veľmi malému počtu zvierat v súkromných chovoch a v zoologických záhradách vo viacerých krajinách sveta, najmä v Nemecku.

Krátko po vyhubení  sa ozvali hlasy na  záchranu zubra. Problém záchrany spočíval okrem iného v tom, že zvieratá sa chovali v malých skupinkách (iba  málo jedincov v  čriedach) a  boli roztrúsené v rôznych krajinách po celom svete. Záchrana nevyhnutne  vyžadovala medzinárodnú spoluprácu.  Medzinárodný kongres ochrany prírody v Paríži (1923) prijal všeobecný plán na záchranu a  prežitie zubra (na základe skúseností pri záchrane rovnako ohrozeného bizóna  v Severnej Amerike a chovu v Poľsku). Vyzval na založenie Medzinárodnej spoločnosti na záchranu zubra hrivnatého v Európe, ktorá bola následne založená v  auguste v roku 1923 v Nemecku (v Berlíne). Hlavným cieľom Spoločnosti mala byť záchrana zubra prostredníctvom plánovaného (cieľavedomého) rozmnožovania a odchovu. Následne úspešná obnova čried a plánované návraty do prírody (reštitúcie), do veľkých lesných komplexov vhodných pre život zubrov. Prvou úlohou Spoločnosti bola inventarizácia všetkých zubrov na  svete, ktoré prežili. K 31. decembru 1924 bolo evidovaných 66 zvierat (33 býkov, 33 kráv). Spoločnosť začala viesť tzv. plemennú knihu zubra hrivnatého (EBPB –  European  Bison Pedigree Book). Medzinárodnou spoluprácou a úsilím (chovom zubrov v zajatí) sa začalo s obnovou populácie zubrov z niekoľko málo jedincov, ktoré sa zachovali v zajatí, a pokusom zubra zachrániť pred úplným vymretím ako druhu.

V roku 1931 bol založený nový chov v Bielovežskom pralese. V tomto období žilo vo svete len 65 zubrov geneticky vhodných na chov.  Medzinárodná spoločnosť vyvíjala činnosť  najmä do  druhej svetovej vojny. Po vojne jej aktivita nebola obnovená v pôvodnom rozsahu. Koordinácia záchrany zubra v chovoch a neskôr aj vo voľnej prírode sa postupne preniesla do Poľska. K 1. januáru 1947 bolo vo svete evidovaných 97 zubrov. Od roku 1947 záujem o  záchranný chov zubrov vzrástol a štáty medzi sebou intenzívne spolupracujú pri ochrane zubra európskeho. Reštitúcia druhu spočívala v minulosti a taktiež i v súčasnosti na (1) rozmnožovaní zubrov v  zoologických záhradách  a rezerváciách (ochrana ex situ), (2)  zväčšení veľkosti druhovej populácie,  (3) rozšírení chovu v najväčšom možnom rozsahu a  (4) vo vypustení zvierat do voľnej prírody.

V poľských Karpatoch v Bieščadach vypustili do voľnej prírody prvých zubrov v r. 1964. V ukrajinskej časti Karpát došlo k prvej reštitúcii v r. 1965. V decembri sme si v Národnom parku Poloniny pripomenuli, že pred pätnástimi rokmi (10.12.2004) bola 5 – členná črieda aklimatizovaných zubrov vypustená do voľnej prírody Slovenska. Ich vypusteniu predchádzal pobyt v aklimatizačnej oborke, kde boli držané pod veterinárnym dohľadom a prikrmované objemovým a jadrovým krmivom. Zubry boli privezené z ďalekých končín zo zooparkov Holandska, Talianska a Švajčiarska, kde boli chované v zajatí. Bolo potrebné aby si zvykli na lokálne klimatické pomery a miestnu prirodzenú potravu, ktorú im poskytovala plocha dočasnej oborky. Zároveň ich bolo nevyhnutné sledovať, aby boli vypustené v bezchybnom zdravotnom stave. Výmera oborky bola 2 ha, nachádzala sa v k. ú. vysídlenej obce Ruské. Pozostávala z oplotenia, senníka, kŕmidiel a napájadla. Oplotenie bolo vysoké 2,5 m, bolo zhotovené z bukových kolov a smrekovej žrďoviny. V JV časti oborky bola menšia manipulačná uzatvárateľná časť s veľkosťou 5 árov so senníkom a kŕmidlami. Táto časť slúžila aj pre veterinárne ošetrenie (odbery krvi, podávanie liekov a pod.). Napájadlo bolo umiestnené v severnej časti pri oplotení, kde bola nepretržite privádzaná voda z blízkeho potoka. Zubry v tom čase boli zvyknuté na prítomnosť človeka, dali sa pohladiť, či poškrabať pod bradou. Mali radi pamlsky ako mrkva, ktorá im aj „dláždila“ cestu na slobodu. Pri ich vypustení sa mrkva využila ako návnada, za ktorou kráčali v ústrety lepších vyhliadok pre zachovanie ich druhu.

Územie Slovenska sa, s takmer 40 – ročným odstupom oproti susedným krajinám Poľsku a Ukrajine, vybralo preto, lebo pre úspešné prežitie druhu je nevyhnutná prepojenosť jednotlivých populácií. Ak sú populácie izolované dochádza k ich genetickej degradácii, čo sa prejavuje napr. zníženou odolnosť voči chorobám a zvýšenou úmrtnosťou. Dochádza ku degenerácii jedincov, čo je prirodzený dôsledok príbuzenského kríženia. Vypusteniu jedincov predchádzala genetická analýza potencionálnych jedincov zo všetkých európskych chovov. Ako geneticky najvhodnejšie sa vybralo práve 5 jedincov z chovov v Holandsku, Švajčiarsku a Taliansku, ktoré mali do týchto končín priniesť novú variabilitu génov, teda skvalitniť genetickú štruktúru čried v Karpatoch. Dovážanie zvierat dodatočne prispieva k znižovaniu inbrídingu (príbuzenskému kríženiu) karpatskej populácie a dáva väčšie šance na jej dlhodobé udržanie sa vo voľnej prírode.

Pred reštitúciou bola zaznamenaná pravidelná migrácia zubrov z Poľska 1 – 7 km do vnútrozemia Slovenska, dokonca bol jeden exemplár pozorovaný až 20 km vo vnútrozemí. Prvé takéto údaje o výskyte zubrov vo voľnej prírode na území Slovenska pochádzajú už z r. 1973. Od toho roku existuje množstvo údajov o migrujúcich jedincoch, najmä z priľahlých území Poľska pozdĺž slovensko – poľskej hranice v území CHKO Východné Karpaty a NP Poloniny. Dokonca bol zaznamenaný celoročný výskyt na území NP Poloniny v r. 1997 – 1999. Územie Slovenska sa vybralo, lebo to malo svoje exaktné dôvody. Ak by sa jedince vypustili do prírody v Taliansku, Švajčiarsku, či Holandsku, kde boli oborové chovy založené, bolo by to akoby sme ich vysadili na opustenom ostrove, v dôsledku izolácie by boli vopred odsúdené na zánik.

Údaje o početnosti populácie zubra v Európe sú každoročne uverejňované v už  spomínanej  Európskej plemennej knihe zubra hrivnatého (EBPB – European Bison Pedigree Book), ktorej pravidelné vydanie od r. 1991 zastrešuje Bielovežský národný park v Poľsku. Európska plemenná kniha zubra je historicky najstaršia plemenná kniha divých zvierat na svete. Jej hlavnou úlohou je pokračovať v zbieraní dát o jedincoch z chovov v zajatí a dokumentovať procesy reštitúcie publikovaním ďalších zväzkov a vytvorením archívu všetkých dát o zubrovi. Všetky dáta z EBPB od r. 1947  sú prístupné v elektronickej podobe na stránke https://bpn.com.pl/index.php?option=com_content&task=view&id=1133&Itemid=213. K 31.12.2018 bola podľa EBPB početnosť zubrov v európskych krajinách 7532 jedincov. Z toho v oborových chovoch bolo evidovaných 1710 jedincov, polovoľných chovoch 454 a voľne žijúcich 5368 jedincov. Na Slovensku žije k tomuto dátumu v územnej pôsobnosti Správy NP Poloniny 40 jedincov zubra vo voľnej prírode v dvoch čriedach, v oborových chovoch to je 25 jedincov v Topoľčiankach, 3 jedince v ZOO Košice a 5 jedincov v ZOO Bratislava. Aktuálne údaje za rok 2019 budú uverejnené ku 31.12.2019 v registri za tento rok.

Prípad  zubra hrivnatého  je príkladom druhu,  ktorého človek v prírode  v  krátkom čase  vyhubil (druh po prvej  svetovej vojne  vo voľnej prírode vymrel)  a potom s enormným úsilím zachránil rozmnožovaním v chovoch. Hoci je druh stále ohrozený,  čo je spôsobené najmä vysokým stupňom príbuzenského kríženia, už mu nehrozí bezprostredné vymretie. Podarilo sa ho zachrániť pred totálnym vymretím, doslova ho vytrhnúť hrobárovi z lopaty.

Je  to neobvyklý úspech ochrany  prírody, na ktorom  sa podieľala spočiatku Medzinárodná spoločnosť na záchranu zubra a po celý čas  mnoho krajín, chovateľov a jednotlivcov. A k tomuto úspechu prispela aj Slovenská republika, prostredníctvom projektu, ktorý zastrešovala Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky na území Národného parku Poloniny. I keď si stále neuvedomujeme hodnotu tohto zvieraťa, a množstvo energie, financií a snahy o jeho návrat, prirodzene by sa v nás mala ozývať národná, resp. lokálna hrdosť na prírodné hodnoty, hodná vyspelého štátu a úrovne vedomia a vedomostí tejto doby. K týmto hodnotám nepochybne patrí obohatenie databanky fauny Slovenska o zubra hrivnatého, ktorého sme najprv prírode vzali, a tým, že sme ho do prírody vrátili, sme aspoň čiastočne splatili dlh a krivdy, ktorými sme sa ako civilizácia voči prírode previnili.

admin

Retrospektívne cestovanie v čase prostredníctvom fotogalérie (foto: Š. Pčola, M. Vlasáková)

V rámci našej edičnej činnosti sme vydali v rámci projektu „Realizácia programu záchrany druhu zubor hrivnatý (Bison bonasus)“, ktorý bol spolufinancovaný z Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Operačného programu Životné prostredie, tento knižný titul:

Pčola Š., Vlasáková M., Adamec M., 2015: Zubor hrivnatý, Návrat do prírody slovenských východných Karpát, ŠOP SR Banská Bystrica, Správa NP Poloniny Stakčín. 115 str.

S cieľom popularizácie ochrany prírody, vzdelávania a šírenia osvety sme tento knižný titul sprístupnili verejnosti. Knižku sme darovali Mestskej knižnici Snina, kde je pre vás k dispozícii. Je v nej množstvo zaujímavých informácii o zubroch: http://nppoloniny.sopsr.sk/knizne-publikacie-pre-verejnost/

Rovnako boli v rámci projektu vydané aj informačné publikácie a materiály, k dispozícii na stiahnutie pre vás (brožúra Zubor hrivnatý v Poloninách, či Pracovný zošit Po stopách zubra v NP Poloniny využiteľný pre prácu pedagógov na hodinách prírodovedy, resp. biológie, atď.): http://www.sopsr.sk/web/?cl=10612